Jozef Varga
Útlocitní návštevníci Slovenska, hlavne reprezentanti oficiálnych orgánov Európskej únie, sú zhrození životnou úrovňou Cigánov (alebo sa tak iba tvária), a niekedy sa zdá akoby z nej obviňovali vládu tejto krajiny. Dá sa pochopiť, že oni sami by v takých podmienkach nedokázali žiť, a preto si azda myslia, že Cigánov k takému životu niekto musel prinútiť. Ale táto póza je naskutku falošná. Aj v rozvinutých krajinách žijú ľudia v nedôstojných podmienkach a nikto v tom nevidí zámer vlády. Každému je jasné, že na celom svete jestvujú aj ľudia, ktorým nízka životná úroveň nijak zvlášť nevadí: narkomanom, asociálom, bezdomovcom a mnohým iným. Pozoruhodné je tiež to, že o životné podmienky bezdomovcov 1 (ktorí sa prakticky nemnožia!) sa nikto z mocných zvlášť nestará. Každému musí byť jasný dôvod tejto dojímavej starostlivosti predstaviteľov Európy o Cigánov: všetci vedia, že sa majú obávať čísiel, ktoré som na úvod vypočítal. Slovensko s exponenciálne rastúcim podielom príživníkov v Európskej únii nikto nechce! Len to nikto nechce nahlas povedať, lebo by to niekto iný mohol označiť za rasizmus. Slovensko sa s exponenciálnym rastom počtu príživníkov musí vyrovnať samo. A len za to, že to ešte stále nerobí, je zodpovedná vláda.
1 Citujem zaujímavú správu TASR:
"Medzi bezdomovcami je veľa vzdelancov. Medzi britskými bezdomovcami je prekvapujúco veľa ľudí s univerzitnými titulmi alebo maturitou, teda ľudí, ktorí by teoreticky na ulici či v útulkoch prespávať nemuseli, tvrdí charitatívna organizácia Crisis. Podľa Crisis je to dôkaz, že vzdelanie nie je liekom na chudobu, a že kvalifikácia človeka neochráni pred situáciou, keď príde o domov. Zo 150 anglických bezdomovcov, ktorí sa zúčastnili na prieskume, dokončila takmer polovica (47 percent) určitý stupeň vzdelania, pričom 48 percent z nich vychodilo základnú školu, 16 percent má maturitu, 15 percent vyštudovalo vysokú školu a 13 percent má určitú kvalifikáciu." SME z 5. 9. 2002.
A pýtam sa: Bezdomovci nie sú ľudia so všetkými právami ako ostatní? Kto bojuje za ich práva, kto sa trápi ich osudom, koho zaujíma ich životná úroveň, kto im ponúka prácu, kto pre nich vytvára projekty PHARE a iných organizácií? Nikto? Prečo? Ako to, že aj vzdelaní ľudia môžu tak hlboko klesnúť a ako to, že negramotní Cigáni svoje postavenie vysvetľujú tým, že im nikto neposkytuje "prácu". Nemusím nikoho presviedčať, že im samozrejme nejde o prácu, tá je len krycím názvom pre odmenu za "ochotu", či iba "pripravenosť" pracovať.
Ukážem na príklade, prečo je popísaný postoj oficiálnych zahraničných reprezentantov pokrytecký. Keď som hľadal obrázok na osvieženie tohoto príspevku, natrafil som na stránku akýchsi nemeckých turistov, ktorí sa vybrali do Slovenského raja. A tam náhodou zablúdili do cigánskej osady pri Letanovciach. To, s čím sa stretli, ich ohromilo až tak, že sa rozhodli o svoje zážitky podeliť aj s inými čitateľmi. Dobrodružstvu v Slovenskom raji venovali jednu stranu, na ktorej zverejnili osem fotografií osady a napísali prostý komentár. Keďže sa snažili tento jav aj vysvetliť, prišli k celkom prirodzeným záverom. Kto vie nemecky, nech si tú stranu prečíta. Pre tých, čo nemecky nevedia, prikladám môj vlastný preklad.
Tento príklad ukazuje, že ešte aj náhodní turisti v priebehu jedného dňa zbadali, že Cigáni hladom netrpia, že sa priživujú krádežami a žobraním, že im špina a nízka sociálna úroveň nevadí, a že sú teda so svojim postavením celkom spokojní. Iste to rovnako dobre chápu aj profesionáli Európskej únie, lenže oni si nemôžu dovoliť nechať si pošramotiť ťažko vybudovanú povesť bojovníkov proti diskriminácii. Pár jednoduchých a nepredpojatých zahraničných návštevníkov ukázalo, že situáciu Cigánov dokáže objektívne zhodnotiť každý, komu vo vyjadrení vlastných názorov nebránia žiadne politické okolky.
Vzniká teraz prirodzená otázka, či to bolo s Cigánmi vždy tak, ako je tomu dnes. Od svojich starých rodičov som sa čo-to dozvedel o živote Cigánov pred necelými sto rokmi. Niektorí neobsedeli na mieste a kočovali. Iní žili v malých skupinkách v dedinách, obvykle pri potoku, podkúvali kone, vyrábali korytá, nepálené tehly, hrávali pri svadbách, po lesoch si zbierali raždie, občas niekomu ukradli sliepku, inokedy si niečo vyžobrali. Boli aj takí, ktorí kradli kone a na inom mieste ich lacno predávali. Ich životná úroveň sa od životnej úrovne ostatného obyvateľstva podstatne nelíšila. Jedni i druhí boli veľmi biedni, rovnako plodní a rovnako často umierali na rovnaké choroby. Tieto informácie starých rodičov som si mohol potvrdiť pri štúdiu matrík, keď som pátral po svojich ešte dávnejších sedliackych predkoch. Počet obyvateľov dediny, ktorú som sledoval, kolísal za dvesto rokov len nepatrne, nemenil sa ani podiel Cigánov a Židov. Medzi populáciou väčšiny a menšín vládla po stáročia rovnováha. Ak mám posudzovať len podľa toho, že veľakrát sú v cirkevných záznamom uvedení ako krstní rodičia a sobášni svedkovia Cigánov Belosi a naopak, možno povedať, že sa v podstate celkom navzájom znášali.
Nie som historik, sociológ, ani politológ. Nečakajte preto odo mňa odborné vysvetlenie, kedy a prečo sa táto rovnováha narušila. Pre úspešné vykonávanie svojej profesie potrebujem vedieť logicky rozmýšľať a dobre počítať. Ukážem vám, že na vysvetlenie narušenia stáročia trvajúcej rovnováhy ani nič iné netreba. Podľa môjho názoru, zlom do numerického pomeru medzi väčšinou a menšinou prinieslo v Československu "februárové víťazstvo pracujúceho ľudu nad reakciou" v roku 1948. Víťazný pracujúci ľud sa najprv "vyrovnal" s reakciou a jej prisluhovačmi, o pár rokov aj so zradcami a zapredancami vo svojich radoch a súbežne s tým nastúpil na cestu, ktorá mala skončiť v svetlých zajtrajškoch, kedy sme si mali byť všetci a vo všetkom rovní. Lenže ľudia si v skutočnosti rovní nie sú a táto inherentná nerovnosť skrížila plány aj architektom týchto vzdušných zámkov. V každej populácii sa vyskytujú slepí a dobre vidiaci, hluchí a počujúci, ľudia bez hudobného sluchu a hudobne nadaní, neduživci aj valibuci, slabomyseľní aj neuveriteľne bystrí, leniví aj pracovití. Je to holý fakt, ako je holým faktom to, že niekto má hnedé, iný modré oči. Nič sa s tým nedá robiť. Lenže keď sa s niečim nedá nič robiť, treba to nechať tak, ako to je. Lenže zvíťazivší pracujúci ľud, vedený neomylnou stranou a vládou, na čele ktorých stáli skôr príslušníci tých menej schopných, či defektných skupín, si vzal do hlavy, že si všetci budeme rovní. Toto predsavzatie by samo osebe nebolo až také zlé, keby si vodcovia nezmysleli, že si budeme rovní úplne vo všetkom (okrem pohlavia a veku) a dokonca, že budeme všetci takí, akých si želali oni a akých si oni vedeli predstaviť. Keďže sa tu venujem Cigánom (Židia z hry vypadli, lebo o tých sa "vzorne postaral" istý nemecký aranžér a jemu oddaný slovenský katolícky farárik), zastavím sa len pri rovnosti vo vzťahu k práci a životnej úrovni.
Klamal by som, keby som tvrdil, že väčšina ľudí túži po práci. Nie je to pravda. Ľudia túžia po všeličom a všeličo môžu aj získať – za peniaze. No a peniaze dostanú obvykle za prácu, pričom za viac práce sa zvykne dávať aj väčšia pláca. Vzťah k práci je teda (u väčšiny) podmieňovaný vzťahom k potrebám zväčša až prostredníctvom peňazí. Každý jednotlivec má nejakú predstavu o tom, koľko práce je ochotný vynaložiť, aby čosi získal. Niekto veľmi veľa, niekto ledva čo. Cigáni veľké nároky nikdy nemali, nepotrebovali veľa peňazí a ani sa im príliš pracovať nechcelo. Neodvážim sa rozhodnúť o tom, či preto boli takí skromní, že sa im nechcelo pracovať, alebo preto sa im nechcelo pracovať, že toho veľa nepotrebovali. Nakoniec to ani nie je podstatné. Isté je len to, že na ťažkú prácu zvyknutí nikdy neboli, na rozdiel od roľníkov a robotníkov väčšinovej populácie. Prezrite si diela svetovej klasickej literatúry a iste medzi nimi nájdete nemálo príbehov o ťažkej drine baníkov, drevorubačov, roľníkov. Neviem však, či nájdete čo i len jediný príbeh o ťažko lopotiacich Cigánoch. Ja som sa s Cigánmi stretol podrobnejšie len v Puškinovej poéme "Cygany", kde sa označujú ako "prirody voľnyje syny". Sporadicky sa v beletrii vyskytujú zmienky o Cigánoch v úlohe kováčov, veštíc, muzikantov, či zlodejov sliepok. 2 Mohol by som to zovšeobecniť a tvrdiť, že Cigáni väčšinou pracovali pramálo, a pramálo aj dostávali – ale boli s tým spokojní.
2 Dajme však slovo aj odborníkovi-historikovi:
"Cigáni sa v kočujúcich skupinách zatúlali do Šariša zaiste od 14. storočia. Živili sa najmä žobraním alebo krádežou potravín. Iné skupiny prišli v 15. storočí a prvé správy o nich sú z roku 1500. Cigáni z okolia Bardejova spôsobovali krádežami bardejovským mešťanom škody. Iná skupina Cigánov v službách kráľa Jána Zápoľského v roku 1534 podpálila Sabinov. Kočujúci Cigáni v 15.-16. storočí mali v Šariši len prechodné sídla. Vtedy časť z nich vyrábala kováčske výrobky, iní boli muzikanti." (F. Uličný, Dejiny osídlenia Šariša, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1990, str. 471.)
Len tu zrazu po Víťaznom Februári si ktosi zmyslel, že majú ísť do baní, či družstiev. Šli iba vtedy, keď ich tam pritiahli za uši, ale po hodine sa aj vytratili. Cigáni mali svoju kultúru, svoj životný štýl, a cenili si ničnerobenie a nezávislosť od pevne stanovenej pracovnej doby viac, než hmotný majetok získaný prácou. Súdruhovia si síce zaumienili, že ich prevychovajú, ale Cigáni sa prevýchove veľmi úspešne vzpierali. V prípade Cigánov sa zámer strany a vlády začal oveľa nápadnejšie rozchádzať so skutočnosťou než u ostatných obyvateľov. Cigáni totiž naozaj nemali čo stratiť – podobne ako tí povestní proletári, spomínaní na konci Manifestu komunistickej strany. Cigáni boli spokojní s chatrčami, prežili bez tečúcej vody, ústredného kúrenia, elektrického prúdu ... Toho, čo takmer nič nepotrebuje, možno ťažko čímsi motivovať. Svojím postojom k práci a jeho následkami však kazili Cigáni idealizujúci obraz o prosperujúcej beztriednej spoločnosti. Súdruhovia nemohli pripustiť, aby "vojnoví štváči na Západe" videli v radostnej socialistickej vlasti, ktorá mala byť propagandistickým vzorom pre biedny, kapitalistami vyciciavaný proletariát, otrhaných občanov v psích búdach. A tak vzniklo až geniálne jednoduché riešenie: od Cigánov sa požadovala len symbolická práca pár dní do mesiaca, ale s platom celkom poctivo pracujúceho nekvalifikovaného robotníka. A tak sa v rovnostárskom socializme začal rodiť triedny rozdiel medzi pracujúcimi a príživníkmi: nekvalifikovaný manuálny robotník, pracujúci statočne celý mesiac, zarábal toľko ako Cigán, ktorý sa na pracovisku ukázal len preto, aby zamestnávateľ vedel, že ešte neumrel – a aby si prevzal výplatu. Cigáni rýchlo intuitívne vytušili, čo treba robiť a aj to robili – nerobili naďalej nič.
Súdruhovia s elánom budovali radostné zajtrajšky, lenže čože zo zajtrajškov bez ľudí? Až takí sprostí zasa neboli, aby nevedeli, že pre socializmus i komunizmus sú potrební aj dáki ľudia. Keďže však výsledky prvých päťročníc, smerujúcich k vybudovaniu tohoto vysnívaného raja na zemi, neboli nijak ružové, Belochom sa nechcelo plodiť deti do biedy a bolo preto treba plodnosť nejakým spôsobom podnecovať. Plodenie detí sa začalo "odmeňovať" detskými prídavkami, ktoré motivovali Belochov nanajvýš tak k dvom deťom. Ale pre Cigánov predstavovali detské prídavky významný príjem a rýchlo pochopili základný zákon aritmetiky, ktorý má na základnej škole hrôzostrašné meno "priama úmera". Neviem, či Cigáni vedeli priamu úmeru použiť aj niekde inde, ale v úvahe o lineárnej závislosti príjmu od počtu detí ju pochopili dokonale. A začali sa množiť. Naštartoval sa tak proces, ktorý bol spočiatku celkom nenápadný, lebo Cigáni predstavovali možno percento populácie, a navyše boli riedko roztrúsení po celej krajine. Tento proces je však koreňom všetkých problémov a preto sa treba sústrediť akurát na jeho riešenie.
Socializmus mal byť navonok poznateľný podľa všetkých znakov "blahobytu" a tomu veľmi odporovali cigánske chajdy. Nebolo nič ľahšie než ich zbúrať a Cigánov nasťahovať do novučičkých obytných blokov. 3
3 V snahe Cigánov asimilovať, súdruhovia ich navyše rozptýlili medzi väčšinové obyvateľstvo (ktorého sa na jeho názor nepovažovali za potrebné spýtať – zrejme sa toto premúdre rozhodnutie väčšiny netýkalo, alebo si súdruhovia mysleli, že Belosi sú tu kvôli Cigánom). Všetci vieme, že tento pokus o asimiláciu žalostne stroskotal – ako nakoniec mnohé iné rozhodnutia múdrej strany a vlády. Ale všetci tiež vieme, aké problémy spôsobuje ešte aj dnes tento dobre premyslený nápad "neprispôsobivým" susedom tých rozptýlených Cigánov.
Cigánom sa novopostavené byty samozrejme vôbec nepáčili – boli úplne cudzie ich životnému štýlu: základnou jednotkou ich spoločnosti je totiž (široko chápaná) rodina, ktorá potrebuje žiť v jedinej miestnosti. Nečudo teda, že tieto byty celkom rúče za necelý rok zdemolovali. Veď ako mohli "prirody voľnyje syny" žiť v malých izbičkách so zavretými oknami, keď po stáročia žili ich predkovia vo voľnej prírode, pri ohníku, na brehu potoka a daktorí aj kočovali? V takých bytoch sa u nich okamžite prejavila klaustrofóbia a v zúfalstve preto rozbíjali okná. (Nedávno som sa z jedného televízneho programu dozvedel od vajdu olašských Cigánov, že jeho súkmeňovci nespia v domoch preto, lebo sa boja, že na nich spadne strecha!) Prvým znakom prítomnosti Cigánov v každom byte preto bolo – a aj dodnes zostáva – porozbíjanie takmer všetkých okien. Potom nasledujú dvere, priečky 4 a pokračovanie každý pozná zo sporadických televíznych záberov jedného vychýreného košického sídliska, kde občas chodia upratovať neporiadok po Cigánoch aj podaktorí ministri (so silným žalúdkom, ale o to slabším duchom). Domy a byty obývané Cigánmi o chvíľu začínali pripomínať ich rodné chatrče, za ktorými nepochybne so sentimentalitou žialili.
4 Demolovanie bytov má však aj výrazný trestnoprávny aspekt, o ktorom málokedy počujem hovoriť, a naozaj nechápem prečo sa o tom tak urputne mlčí. Vyzerá to schématicky asi takto. Skupina ľudí dostane do užívania budovu, ktorej postavenie stálo milióny korún. Za pár rokov ju zdemoluje tak, že jej používanie ohrozuje životy obyvateľov a preto sa musí budova na náklady štátu zbúrať. To je aj prípad Chánova, kde na "priehľadnom" bloku č. 9 jasne vidieť, že užívatelia zbúrali hádam všetky priečky, čím narušili statiku budovy a hrozilo, že obytné bloky jednoducho spadnú. Počuli ste, že by niekto volal "užívateľov" takýmto spôsobom zničených blokov na trestnú zodpovednosť za nimi spôsobené škody? Ja nie. Prečo spoločnosť nedodržuje zákony, prečo trestne nestíha ľudí, ktorí iným spôsobujú miliónové škody?
Riaditeľ bytového podniku jedného mestečka mi farbisto popísal, ako také demolovanie začína. Jeho popis bol neočakávane prudkou replikou na moju poznámku, že Cigánom sa pracovať asi veľmi nechce. "Ale oni pracovať vedia! Musia však pred sebou vidieť hmatateľný výsledok", vysvetlil mi priateľ. Po nasťahovaní do novopostavenej "bytovky" sa údajne s vervou pustia najprv do kovových zárubní. Lopotia sa s jednou aj týždeň, ale nakoniec ju vyslobodia zo zovretia betónu a slávnostne ju odnesú do zberne druhotných surovín, kde za ňu dostanú určite menej než 100 Sk. Aby spomínaný bytový podnik takému záujmu obyvateľov predišiel, hľadá výrobcov podstatne drahších nekovových zárubní. Z rovnakého dôvodu sa v budovách, postavených pre Cigánov, zásadne nepoužívajú hliníkové, ale bakelitové kľučky. Za jednu hliníkovú by vo výkupe síce získali iba pár halierov, ale za desiatky, či stovky, sa už dá kúpiť zopár fliaš obľúbeného jablčného vína. S vodoinštaláciou sú však už neriešiteľné problémy.
Od priateľa som sa tiež dozvedel, že "Cigán je schopný drhnúť celý deň ako zviera, ak dostane plácu ešte v ten istý večer." Ináč však už nie. Silne mi to pripomína niektoré v literatúre popisované charakteristické vlastnosti Cigánov: "impulzivita, neschopnosť odložiť uspokojenie" (P. Bakalář, Tabu v sociálních vědách, Votobia, Praha 2003, s. 90). Vyzerá to potom tak, že ak chceme od Cigánov pracovné výkony, mali by sme novelizovať náš zákonník práce a zakotviť v ňom formu práce nádenníckej ...
Budem teraz trochu osobný. Ak by som nemal v autobuse platný cestovný lístok, a spôsobil tak spoločnosti škodu 10 korún, bez milosti by ma predvolali na súd a zaplatil by som najmenej 100-násobok cestovného (okrem súdnych výdavkov). Ak však niekto iný zničí miliónové hodnoty, celá spoločnosť sa na to díva ako na celkom bežný čin. Keď som sa raz presne na túto tému pohoršoval pred kolegom, rezignovane mi odpovedal: "ale veď Cigáni sú takí !" Veru, už sme si na ich spôsoby zvykli, až tak hlboko sme klesli!
A akoby to ešte nestačilo, "spravodlivo pobúrení" obyvatelia bytov, ktoré si sami zdemolovali, sa pred televíznymi kamerami s teatrálnym pohoršením pýtajú, či v takýchto, hľa, hrozných podmienkach majú oni žiť ?! A rôzni emisári z Európskej únie uznanlivo a múdro pokyvkávajú hlavičkami a "chápu" oprávnenosť sťažností týchto "rasovo diskriminovaných" ničiteľov cudzieho majetku, ktorí v celom svojom živote ani len nevideli ako sa taký dom stavia. Naši politici však stratia v takej chvíli reč (a zdá sa, že aj súdnosť) a nie sú schopní odpovedať takou jednoduchou vetou: "ale veď to si zničili, preboha, oni sami!" Vysvetlí mi niekto pôvod tejto slabomyseľnosti našich politikov??
Zastavme sa na chvíľu pri týchto začiatkoch. Kto bol na vine cigánskej biede pred Víťazným februárom? Cigáni sami – lenže oni svoj stav za biedny nepovažovali, oni zo svojho stavu nikoho neobviňovali, oni nič nerobili a ani nečakali, že by sa pri ničnerobení mali mať bohvieako dobre. Kto bol na vine tomu, že začali rozbíjať okná v bytoch? No predsa tí, ktorí ich do týchto bytov proti ich vôli presťahovali. Prosili Cigáni niekoho, aby im zbúral chajdy? Nie, verím, že to vtedy ešte niesli ako veľkú krivdu. Naštartovaniu dnešných problémov neboli Cigáni na vine!
Ale keď sa bližšie pozrieme na ďalší vývoj postavenia Cigánov v našej spoločnosti, zistíme, že od Februára po dnešok sa už nič podstatné nezmenilo. Cigáni sa naďalej o nič nestarali, nepracovali, iba sa množili; a socialistickí mocipáni len udržiavali trend, ktorý kedysi spustili. Socializmus urobil všetko, čo mohol, aby hlboko do cigánskej duše vryl predstavu (z ktorej nakoniec vyrástlo neotrasiteľné presvedčenie), že za svoj stav nenesú oni sami žiadnu zodpovednosť, že oni sú iba úbohé obete, že celý zvyšok spoločnosti je tu len nato, aby sa o nich staral. Odmietol by niekto takú sugestívnu predstavu o svojom vyvolenom postavení v spoločnosti? Neverím, že by sa veľa takých našlo. Nedivte sa preto môjmu tvrdeniu, že ani dnes nie sú Cigáni na vine tomu, že je ich stále viac a že sa o seba nestarajú; že čakajú pomoc od akéhosi "štátu", ktorý si najskôr predstavujú ako dobrú cigánsku vílu Kesaji. Celému problému s Cigánmi je na vine väčšinová populácia, na čele s jej reprezentantmi, ktorá v nich naďalej podporuje pohľad na množenie ako prostriedok obživy, na aký si zvykli po Víťaznom februári. A toto treba konečne zmeniť. Ja si dokonca myslím, že nič viac už robiť ani netreba!
Kľúčové slová: Cigan, Cigani, Rom, Romovia, Slovensky raj, Letanovce, bieda, kradez, zobranie, alkohol, cigarety, pridavky na deti, socializmus, komunizmus, politika, Februarove vitazstvo, asimilacia, rozptylenie, bytova politika
